Šport náš každodenný
Publikované 25.09.2012 v 16:04 v kategórii šport, prečítané: 196x
Keď sme boli mladí,neexistovali elektronické prístroje,televízia bola v plienkach a zapínala sa len večer a tak jedinou našou zábavou bol šport.V lete futbal v zime hokej.Medzi blokmi bol priestor,ktorý sme si svojpomocne upravili,samozrejme bez trávy a v zime sme osadili mantinely,objednali polievacie auto,zaplatili zo zbierky rodičov a potom sme si po večeroch polievali dlho do noci.
Na sídliskových športoviskách vyrastali talenty a ak boli správne a včas podchytené,stávali sa z nich aj aktívni a výkonní športovci.K tomu bolo potrebné sa zaregistrovať,vydržať a hlavne obetovať veľa času.Ako dorastenci,po ligovom zápase,sme mali nárok na dve obložené žemle a malinovku.Všetci sme túžili stať sa veľkými a obľúbenými športovcami,ktorí reprezentujú svoju obec,či mesto.Ako dorastenci sme hrali predzápasy pred prvou ligou a sledovalo nás možno desaťkrát viac divákov,ako sa dnes vyskytne na Corgoň lige,keď hrá prvý s druhým.Po svojom zápase,sme robili zberačov lôpt ligistom.To bola pre nás vrcholná pocta a súperili sme medzi sebou,lebo zberačov bolo osem a v kádri doratencov nás bolo asi dvadsať.V škole sme nemali žiadne úľavy,naopak,boli sme ostro sledovaní a kladení za vzor ostatným spolužiakom.
Šťastlivci,ktorí sa vypracovali až medzi mužov,vydržali so silami,boli na tom už lepšie.Zhruba po troch rokoch uspokojivých výkonov,sa špičkový ligista dostal medzi elitu,ktorá nemusela pracovať,ale plat dostávala,samozrejmosťou bolo auto z Tuzexu a byt. Sústredení bolo málo,lebo bolo treba platiť.Kluby disponovali hotovosťou od najväčšich miestnych firiem,teda sponzorov,ktorí platili aj hráčov.Samozrejme aj medzi súkromnými osobami sa našli sponzori,ale dnes by si za tie peniaze nekúpil ani šnúrky do kopačiek.Fanúšikovia boli úžasní,futbal sa hral raz za týždeň v nedeľu a to bol ozajstný sviatok.Nasledujúcu nedeľu sa hralo vonku.Aj v tých časoch sa diváci pobili,lebo rivalita bola veľká,ale nikto nezdemoloval zariadenie štadióna,nekládol ohne,ani nestrieľal petardy.
Možno konštatovať,že sa športovalo a so športom žilo celé mesto alebo obec.Ak naši vyhrali,oslavovalo sa,ak prehrali,smútilo sa a dlho do noci sa analyzovala každá šanca.Na druhý deň v práci analýzy pokračovali.Na tréningy prvoligistov,chodilo mnohokrát aj päťtisíc ľudí,sledovali svojich miláčikov,žili s nimi.Každý považoval šport za srdcovú záležitosť.Nikoho ani len nenapadlo hrať sa na hviezdu,nosiť sa s horenosom alebo nectiť si fandov.Mnohokrát si športovci museli vypočuť kritiku na svoj výkon priamo na tréningu a od fanúšikov.
Samozrejme,nemožno porovnávať to,čo bolo pred tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi s tým,čo je dnes.Ale jedno je isté,že keď naši nepodali očakávaný výkon,čo nebolo často a prehrali,nikto nepovedal: " veď to je len šport ".práve tieto slová dnes počujeme najčastejšie od športovcov,ktorí sa športom živia a zarábajú za mesiac toľko,koľko iný nezarobí ani za päť rokov.Po odfláknutom zápase sa zmôžu profesionáli,na lakonické konštatovanie: " však to je len šport ".
Šťastlivci,ktorí sa vypracovali až medzi mužov,vydržali so silami,boli na tom už lepšie.Zhruba po troch rokoch uspokojivých výkonov,sa špičkový ligista dostal medzi elitu,ktorá nemusela pracovať,ale plat dostávala,samozrejmosťou bolo auto z Tuzexu a byt. Sústredení bolo málo,lebo bolo treba platiť.Kluby disponovali hotovosťou od najväčšich miestnych firiem,teda sponzorov,ktorí platili aj hráčov.Samozrejme aj medzi súkromnými osobami sa našli sponzori,ale dnes by si za tie peniaze nekúpil ani šnúrky do kopačiek.Fanúšikovia boli úžasní,futbal sa hral raz za týždeň v nedeľu a to bol ozajstný sviatok.Nasledujúcu nedeľu sa hralo vonku.Aj v tých časoch sa diváci pobili,lebo rivalita bola veľká,ale nikto nezdemoloval zariadenie štadióna,nekládol ohne,ani nestrieľal petardy.
Možno konštatovať,že sa športovalo a so športom žilo celé mesto alebo obec.Ak naši vyhrali,oslavovalo sa,ak prehrali,smútilo sa a dlho do noci sa analyzovala každá šanca.Na druhý deň v práci analýzy pokračovali.Na tréningy prvoligistov,chodilo mnohokrát aj päťtisíc ľudí,sledovali svojich miláčikov,žili s nimi.Každý považoval šport za srdcovú záležitosť.Nikoho ani len nenapadlo hrať sa na hviezdu,nosiť sa s horenosom alebo nectiť si fandov.Mnohokrát si športovci museli vypočuť kritiku na svoj výkon priamo na tréningu a od fanúšikov.
Samozrejme,nemožno porovnávať to,čo bolo pred tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi s tým,čo je dnes.Ale jedno je isté,že keď naši nepodali očakávaný výkon,čo nebolo často a prehrali,nikto nepovedal: " veď to je len šport ".práve tieto slová dnes počujeme najčastejšie od športovcov,ktorí sa športom živia a zarábajú za mesiac toľko,koľko iný nezarobí ani za päť rokov.Po odfláknutom zápase sa zmôžu profesionáli,na lakonické konštatovanie: " však to je len šport ".
Komentáre
Celkom 0 kometárov